No. Takto.

Poďme si ujasniť základné pojmy a dojmy. Lebo je evidentné, že s úradom sa míňame už tu.
(Prípadne preskočte pod najbližšiu oddeľovaciu čiaru, ak ste pravidelnejší čitateľ na tejto webke a toto je vám známe.)

Pracovníčky úradu A starosta majú – okrem správy obce – v popise práce AJ komunikáciu s občanmi. Pretože (ako som tu písala už X-krát) sa "nehrajú na vlastnom piesočku", ale spravujú náš spoločný majetok a naše spoločné peniaze.
Občania majú právo pýtať sa, ako to na obecnom úrade robia, a obecný úrad má povinnosť odpovedať.

Čiže ak pracovníčky úradu odpovedajú na infožiadosti, nerobia žiadnu nadprácu, ani láskavosť občanovi. Vykonávajú jeden z druhov ich pracovnej činnosti, za ktoré im platíme.

Úrad má pri komunikácii voči občanom vystupovať transparentne, teda otvorene A proaktívne. Proaktívna komunikácia znamená: Nečakáme, kým sa občan opýta, ale informáciu mu poskytneme skôr. Napríklad tak, že zverejníme rozpočet, vysvetlíme zmenu/výšku/tvorbu poplatkov, zverejníme podklady k zasadnutiu OZ... (atď.)

Ak vznikne nejaký problém, má ho úrad riešiť na úrovni dospelých ľudí. Teda takto nejako: Máme problém. Toto je problém.
Toto je príčina. Toto s tým robíme. Toto očakávame. Takto (po nejakom dopredu oznámenom čase) vyhodnotíme výsledok.

Dospelá komunikácia je bez nejasného naznačovania, bez hľadania vinníkov, bez pasívnej agresie a bez argumentačných faulov.

Namiesto otvorenej a proaktívnej komunikácie s občanmi náš obecný úrad často volí mlčanie, nejasné vysvetlenia alebo "opatrenia", pri ktorých nie je zrejmé, aký problém majú vlastne riešiť a podľa akých kritérií bude ich úspešnosť vyhodnotená.
(Viď citovaný oznam v perexe.)

A teda, nech to máte aj v obraze.

(Keď bude k dispozícii videozáznam na youtube, pridám link aj s časovými značkami na tento úsek. Dovtedy si môžete pozrieť záznam zo živého vysielania na facebooku TU.)

Poďme si to rozobrať po vrstvách: 

1. "Posledná negatívna informácia"

Už prvá veta nastavuje rámec. Nie "oznamujem zmenu úradných hodín". Nie "vzhľadom na zvýšenú administratívnu záťaž". Ale: "Posledná negatívna informácia."
Tým sa poslucháčovi podsúva, že ide o niečo nepríjemné, za čo vlastne niekto môže. A následne sa veľmi rýchlo dozvie, že...

*

2. "Niektorí občania"

Toto je klasická pasívna agresia. Nezaznie meno, len "niektorí občania". A občania si majú domyslieť, kto to asi tak je.
Háčik je v tom, že možností je X. A zároveň nikto nemôže povedať, že bol krivo obvinený. Veď nebol menovaný. Predsa.
A keď sa niekto ozve, tak sa povie: "No jasne, trafená hus zagágala."

*

3. "Bombardovať úrad dvestojedenástkami"
Toto je asi najzaujímavejšia časť. Nezaznie nič faktické. Len slovo bombardovať, ktoré evokuje útok, neprimerané množstvo, agresívne správanie a zneužívanie systému.

Chýba aspoň jediný údaj, ktorý by umožnil posúdiť primeranosť. Koľko žiadostí? Za aké obdobie? Od koľkých ľudí? Koľko času ich vybavenie zaberá? Koľko z tých žiadostí bolo oprávnených? Koľko z nich odhalilo pochybenia úradu?

Nič.
Zostáva iba emocionálne nabité slovo "bombardovanie".

*

4. "Úradníčky sa budú môcť venovať veciam obecného úradu"

Toto je vytvorenie falošnej dilemy (čo je druh argumentačného faulu). Vytvára sa zdanie, že existujú len dve možnosti: A) venovať sa obci a obecnej agende, alebo B) odpovedať na infožiadosti.

Lenže vybavovanie infožiadostí je TIEŽ zákonná agenda obecného úradu. Nie je to niečo navyše, nie je to aktivita mimo práce. Je to jedna z vecí, ktorým sa obecný úrad má venovať.
Zároveň infožiadosti NIE SÚ koníček občanov. Je to jeden zo zákonných spôsobov, ako môžu získať od úradu informácie. Právo na informácie máme zakotvené v ústave (najvyšší zákon štátu).

Okrem toho veta v tomto bode tiež podsúva: "Keby nás občania neotravovali, mohli by sme robiť skutočnú prácu."
Lenže to je veľmi hrubé skreslenie až zavádzanie, ktoré je len krôčik k ďalšiemu argumentačnému faulu s názvom slamený panák (angl. straw man). To je pre zmenu argumentačný faul, pri ktorom rečník zámerne alebo nevedomky prekrúti, zveličí alebo nesprávne interpretuje fakty.

*

5. "My sme zahltení administratívou"

To je tvrdenie bez opory.
Okrem toho, že (stále) nevieme, aká je kapacita úradu, aký objem žiadostí prišiel, koľko hodín tomu venujú, či existujú interné problémy organizácie práce... (atď.), toto tvrdenie úplne obchádza fakt, že množstvo práce nevzniká samotnými žiadosťami, ale aj (/hlavne) spôsobom, akým sa vybavujú.

Ak sa odpovie/koná správne a úplne na prvýkrát, nevznikajú odvolania, doplnenia a podnety. (Z ktorých sú následne upozornenia a protesty prokurátora, správne žaloby... atď.)

*

6. "Dočasne"

Z pohľadu riadenia je toto prázdna veta. Normálne by zaznelo niečo ako: "Opatrenie bude vyhodnotené k 30.9.2026," alebo: "Po troch mesiacoch posúdime jeho efektívnosť," alebo: "Po poklese počtu nevybavených podaní pod určitú hranicu sa vrátime k pôvodnému režimu."

Tu nie je nič.

Len: "dočasne" a "uvidíme, čo to prinesie".

Čiže nie je definované, čo sa sleduje, kto to vyhodnotí, podľa akých kritérií a kedy sa to vyhodnotí. Formálne je teda "dočasné" opatrenie pokojne aj na desať rokov.

*

7. Dospelá komunikácia

Ak by zaznelo: "Za posledných X mesiacov evidujeme Y infožiadostí. Ich vybavovanie predstavuje približne Z hodín práce mesačne. Preto skúšobne na tri mesiace zavádzame druhý nestránkový deň a následne vyhodnotíme výsledky" - tak by sa s tým dalo (minimálne) súhlasiť alebo nesúhlasiť.

Ale bola by to racionálna argumentácia, s ktorou sa dá (nejako) pracovať. Obe strany by sa pritom nemuseli zhodnúť, nemuseli by sa ani mať radi. "Len" by prebehla dospelá komunikácia.

Pretože ak niekto mesiace tvrdí (a/alebo rôznymi spôsobmi naznačuje), že je kvôli niektorým občanom zahltený, je normálne očakávať nejakú rozumnú postupnosť krokov: 
- identifikujeme problém, 
- pomenujeme ho, 
- komunikujeme ho dotknutým ľuďom, 
- skúsime miernejšie riešenia, 
- až potom siahneme po opatrení, ktoré obmedzí služby verejnosti.

Tu však chýbajú kroky tri kroky z piatich.

Nezaznelo: "Máme problém s kapacitami," ani trebárs: "Prosíme občanov, aby podobné otázky spájali do jednej žiadosti." Neskúsilo sa: "Pripravíme na obecný web sekciu často kladených otázok." Neurobilo sa: "Budeme proaktívne zverejňovať viac dokumentov." Neudialo sa: "Poďme sa stretnúť a vysvetliť si, čo vlastne občania potrebujú."
Proste - vôbec NIČ.

A potom zrazu: "Od utorka rušíme jeden stránkový deň, lebo nás bombardujú."

To je strašne... zvláštny skok.

Pritom je tu reč o ZÁKONNOM spôsobe, ktorý majú občania k dispozícii. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je v platnosti viac ako štvrťstoročie, je bežne využívaný na X typoch úradov, na ministerstvách, na prokuratúrach, na súdoch, v rôznych organizáciách, ktoré v nejakom podiele vlastní štát... (v zákone označené ako tzv. povinné osoby - to je § 2).

Zákon č. 211/2000 Z. z. zároveň pozná situácie, kedy žiadosť nie je dostatočne určitá, a/alebo je nezrozumiteľná, a/alebo smeruje k informáciám, ktoré obec nemá, a/alebo smeruje k vytváraniu nových informácií, a/alebo sa týka zákonných výnimiek.

Na to všetko má povinná osoba procesné nástroje. Vie vyzvať na doplnenie, vie žiadosť odložiť, vie vydať rozhodnutie o nesprístupnení.
Čiže sa vie sa brániť zákonnými spôsobmi.

"Niektorí občania" však podávajú procesne bezchybné žiadosti a teda nerobia nič iné, len využívajú svoje práva tak, ako to môžu robiť (a často aj robia) aj iní občania na iných miestach a (takmer výlučne) nikto a nikde s tým nemá problém.

Ale v Záhorskej Vsi sa vraj "bombarduje".

Navyše, ak by sme si predstavili (napr.) hypotetického pána Hrušku, ktorý by skutočne prekračoval hranice zákonného výkonu svojich práv, existujú na to štandardné právne nástroje.

Ak by napríklad pán Hruška rušil poriadok na úrade, a/alebo obťažoval zamestnancov, a/alebo sa vyhrážal, a/alebo ak by urážal či opakovane narúšal výkon verejnej správy, a/alebo zneužíval práva spôsobom, ktorý by napĺňal znaky priestupku... (atď.), tak by sa to riešilo konkrétnym konaním voči konkrétnej osobe.

Nie kolektívnym obmedzením služieb všetkým občanom.

Zhrniem to.

Ak úrad verejne tvrdí, že problém spôsobujú "niektorí aktívni občania", tak by človek očakával, že obec bude vedieť povedať:  "Títo občania robia konkrétne toto a/alebo toto považujeme za problém. Pokúsili sme sa to riešiť takto. Výsledok bol takýto."

Pretože ak má obec konkrétnu výhradu voči správaniu konkrétneho občana, nech ju pomenuje. Dospelí ľudia a verejné inštitúcie majú hovoriť v oznamovacom spôsobe, nie v hádankách.

*

Lenže náš úrad hovorí: niektorí občania sú aktívni, chodia na zastupiteľstvá, pýtajú sa, píšu 211-ky, my sme na našom prístupe nezmenili vôbec nič, len sa sťažujeme, že sme zahltení.

To sú dve úplne odlišné situácie.
Zároveň z takejto ne/komunikácie vyplývajú ďalšie otázky. ("A komu tím prospějete, co? Druhé strane?")

Čo presne majú tí "niektorí občania" urobiť? Prestať sa pýtať? Pýtať sa menej? Nepodávať infožiadosti? Nezverejňovať odpovede? Neupozorňovať na chyby? Nepodávať odvolania? Nepodávať podnety a žaloby?

Čo presne?
Lebo nebolo pomenované žiadne očakávané správanie.
Takže... si "niektorí občania" majú zvoliť vlastné riešenia?

Presne tak totiž pôsobí aj tá posledná veta: "Uvidíme, čo to prinesie."

To je skoro definícia sociálneho experimentu. Nie je definovaný cieľ, meranie, termín vyhodnotenia, ani čo by sa malo zmeniť.
Ale implicitne sa vytvára tlak na skupinu občanov, aby "niečo pochopili".

Aaa-ha.

Zároveň je tu ešte jedna právne zaujímavá rovina.

Samotné podávanie infožiadostí nie je priestupok. Ani ich počet nie je priestupok. Ani zverejňovanie odpovedí nie je priestupok. Ani kritika samosprávy nie je priestupok.
To všetko sú legitímne prejavy občianskej participácie a kontroly verejnej moci.

Preto by obec musela vedieť pomenovať nejaké ďalšie konkrétne konanie, ktoré už prekračuje rámec zákonného výkonu práv.

A práve tu je ten paradox. 
Ak by občan (napríklad ten hypotetický) pán Hruška naozaj robil niečo protiprávne, riešil by sa pán Hruška.

Ale ak občan robí niečo zákonné, ale úradu nepríjemné, potom je otázka, či problém spočíva v jeho správaní, alebo v tom, že výsledky jeho otázok odhaľujú veci, ktoré by úrad radšej nechal nepovšimnuté.

(Ale na to sa pozriem podrobnejšie v ďalšom článku.)

PS pre "cezpoľných" čitateľov – na náhľadovej fotke k článku park pri pošte. A hoci sa teploty šplhajú už k 30°C, stromčeky sú stále bez zavlažovacích vakov. Z tridsiatich vysadených kríkov už zostal len jeden, definitívne vyschol asi pred dvoma týždňami. 

Súvisiace články: 
Materiály ste dostali
Kronika o kronike
seriál o infožiadostiach nájdete TU